Keď som bola malá na ZŠ, bol ešte socialistický režim a my sme mali napísať svoje budúce povolanie. Ja som napísala, že pôjdem s babičkami do dôchodku. To bol v tej dobe veľký problém, bola som nežiadúci živel (potenciálny príživník), ktorý nechce pracovať. Maminka musela ísť na koberec do školy a ja som mala byť prevychovaná, našťastie sa to úplne nepodarilo (možno to začalo tu, že som tú svoju cestu potlačila).

Prečo do dôchodku vysvetlím: moje babičky boli naozaj múdre ženy. Jedna žila v lone prírody a v súlade s ňou, zbierala bylinky a varila len z toho čo narástlo v jej záhrade, prírode-proste sezónne v lete a na jeseň huby, maliny, čučoriedky z prírody, v zime kapusta, zemiaky, mrkva, cvikla. Žila som tam ako divá Bára, tak ma aj volali...

Druhá babička, ktorej múdrosť a výroky som ocenila až, keď som začala učiť na univerzite bola prirodzene múdra a vždy pomáhala chorým ľuďom. Bola proti chemickým liekom a utrpeniu v nemocniciach a keď sa niekto trápil tak ona s tým svojim obrovským srdcom stála pri ňom, počúvala ho srdcom, chodila za ním do nemocnice- proste anjel. Ona je autorkou výroku, že sám sebe si je človek najlepším lekárom.

Vždy som ten výrok nechápala, ale postupne ako som sa stále viac ponárala do tajov fungovania ľudského organizmu som pochopila tú obrovskú múdrosť a pravdu, ktorá v tomto výroku je a svoje prednášky z fyziológie som začínala touto vetou.

Moja cesta nebola vždy takáto a aby som ju našla musela som prekonať obrovské množstvo prekážok, strachov a bolestí.

Následkom neustáleho tlaku v práci, tvrdého boja a môjho vlastného presvedčenia, že nie som dosť dobrá som upadla do chronického stresu v dôsledku, ktorého sa dostavili výrazné zdravotné problémy gastritída, diarea (hnačky), silná alergia, poškodenie temporomandibulárneho kĺbu (nemožnosť otvoriť poriadne ústa a najesť sa), problémy s chrbticou, potrat, predčasná menopauza,  narušenie koncentrácie, konsolidácie pamäte....

Vždy som sa však ako fénix pozbierala z popola svojej sebaľútosti a opäť vystrela krídla a letela. Musím pripomenúť, že veľkých pádov a opäť letov bolo dosť a bolo obdobie, keď sa mi zdalo, že už to proste nedám. Nad vodou ma držali moje bylinky, moja biozáhrada a najmä príroda.

Skúšala som to viackrát ale vždy zvíťazil strach a nízka sebadôvera a ja som  zase „nacupitala“ so zvesenou hlavou do práce. Dostala som dokonca veľmi silné znamenie.  Pred dvoma rokmi som v strese opäť odbočovala na parkovisko do práce a zrazila som cyklistu. Doslova mi preťal cestu do práce.

Keď som ho zobrala do nemocnice, zistila som, že je to chlapec tak starý ako môj syn, narodený v ten istý dátum ako ja. Neskutočnééé policajti aj doktor zostali úplne prekvapení.

Pochopila som, že takto to už ďalej nejde, ale trvalo mi ďalšie dva roky kým som našla odvahu a muselo prísť posledné znamenie, priateľka dostala v rovnakom prostredí rakovinu a  ja som sa definitívne rozhodla, že zmením svoj život.

Momentálne som v procese obrovskej transformácie, pracujem na zmene svojho života, konečne opäť kráčam po svojej ceste...

Prosím  nemyslite si, že teraz nemám svoje slabé chvíle, to je hlúposť tak to nefunguje. Viete sami, že život je sínusoida, raz je nám lepšie a raz horšie, ale tak to má zrejme byť... 

Obrovský dar, ktorý máme k dispozícii sú znamenia. Dostávame ich neustále, len sme si ich zabudli všímať, počúvať. Skúste to a všímajte si okolie, je Vám zle a zrazu sa niekto na Vás usmeje, ak si to nevšímate tak sa to priostrí a niekedy doslova hlavou narazíte do stĺpa, aby ste sa zastavili a uvedomili si, že niečo nie je v poriadku.

Organizmus nás vždy upozorní, keď niečo nie je v poriadku a niečo sa mu nepáči a našou úlohou je počúvať svoje vnútro ten hlas, ktorý nás vždy vedie napr. už som unavená mala by som si ísť ľahnúť,  toto keď zjem tak mi bude zle, ak si dám tu tretiu kávu zase nebudem späť, dnes sa mi nechce tak to neurobím …….

Určite ten svoj hlas poznáte a ak nie trocha sa zastavte a započúvajte sa a on sa ozve niekde vo vnútri bol schovaný a čakal, keď ho opäť začnete počúvať.