Aaach opäť ten močový mechúr

Sme na internáte, sedím so sestrou na balkóne len tak v tielku a nohavičkách, nohy máme vyložené na zábradlí a napchávame sa čerešňami. Poznáte ten božský pocit, keď pofukuje jarný vetrík, svieti slniečko a vy si chrúmete sladké, šťavnaté čerešne a kôstky strieľate kade tade… a vetrík Vás príjemne chladí, svet je gombička- proste nádhera…

Zrazu sa zobudím v noci na zvláštnu bolesť v bruchu, musím ísť cikať. O 10 minút znova a znova a znova… WC je na druhej strane chodby a ja už nestačím behať hore dole a tak mi sestra donesie vedro. Do rána neustále pálenie a bolesti, ktoré sú neskutočné. V moči mám krv. Som úplne hotová….

V nemocnici konštatujú silný zápal močového mechúra a už to ide 1 antibiotiká, 2 antibiotiká, narušené trávenie ale organizmus je mladý a nejako to zvládne.

Prešiel snáď rok či dva sme na kúpalisku a ja si užívam vodu a slnko, milujem plávanie nechcú sa mi prezliekať plavky i keď po tom silnom zápale som to vždy zvykla spraviť.

A opäť som tam kde som bola predtým neustále nutkanie na močenie, pálenie, bolesť pri močení-neznesiteľný pocit, človek by najradšej škrábal stenu- zase antibiotiká. Opäť tráviace ťažkosti a strach- obrovský strach, že sa to môže vrátiť.

Zopakovalo sa mi to ešte veľa krát, napriek tomu, že som bola neskutočne opatrná a po všetkých štrapáciách som si dávala obrovský pozor.

Všímam si iné ženy a vidím, že ony po plávaní zostávajú v mokrých plavkách, sedia na studenej stoličke a ničččč. Štve ma to a závidím im. „Prečo ony môžu a ja nie!“

Postupne som si v živote zvykla na to, že niektoré veci iní môžu ale ja nie– vitaj v reálnom živote, hovoria ostatní a začínam tomu veriť aj ja, že tak to má byť- ale verte mi nemá!

Premýšľam kde sa to všetko vzalo, prečo je to tak-prečo som taká…

Spomínam si na detstvo, sme vonku a bezstarostne šantíme na sídlisku, sme unavené a tak si sadneme na múrik pri chodníku. Zrazu sa objaví v okne moja maminka, okamžite sa postav lebo nachladneš. Doma, kde máš tie papuče, okamžite si ich obuj, lebo ochorieš. Daj si tie ponožky…..

Opäť je tu ďalší zápal ale niečo sa zmenilo. Rozhodla som sa, že tentokrát to dám bez liekov. Strach bol hrozný. Načo toľko študujem tie bylinky, načo to všetko doma mám, keď aj tak, keď ide o mechúr siaham po chémii. Spomenula som si ako to robím pri nevoľnosti a alergii a pokúšam sa uvoľniť- zisťujem, že pálenie je miernejšie, keď som v pokoji-uvoľnená.

Mám pripravené svoje bylinky a tinktúry a s nimi to predsa zvládnem. Vypila som hektolitre čajov, pripravila som si špeciálne kúpele podľa Trebenovej (všetky recepty nájdete v pripravovanom e-boku). Na tretí deň prišiel najväčší strach, tuším cítim bolesť v chrbte čo ak sú chytené aj obličky.

„Začína vnútorný boj rozum verzus intuícia- neboli by lepšie tie antibiotiká-pochybnosti sa striedajú s nádejou, že to dám.“

Vydržala som, na štvrtý deň cítim veľkú úľavu a obrovský pocit šťastia, že som to vydržala a zvládla vďaka svojim čajom, tinktúram, kúpeľom, vyhrievaniu obilným vankúšikom ale hlavne vďaka tomu, že som zvíťazila nad svojimi strachmi…

K problémom s močovým mechúrom mám stále obrovský rešpekt, ale už viem, že sa to dá pomocou prírodnej liečby zvládnuť aj bez antibiotík, teda nie úplne, veď predsa kapucínka má predsa antibakteriálne účinky ale je to bylinka, aromatická korenistá….

Avšak chcela som sa posunúť ďalej. Plávať v studenej vode a ostať v mokrých plavkách a nebáť sa, že zomriem, keď vstúpim bosou nohou na studenú podlahu.

Chlad je môj priateľ

A zrazu príde znamenie, čítam a hľadám si články a tu objavím článok od Terezy Kramerovej „Magor v ledu a duchovní souvislosti“- Wim Hof metóda- tak to je ono (Aj keď primárne ma zaujala iná veta, ale to už je iný príbeh). Vždy som chcela otužovať, ale skončila som pri stehnách a potom sa ozval môj mechúr.

Nahovorila som manžela, syna aj priateľku na jednodňový workshop v Bratislave- Wim Hof metódy. Vtedy som ani netušila, čo všetko tento seminár vedený Martinom Thámom v mojom živote zmení a stále mení…

Som v znamení barana –milujem nové prístupy a stále hľadám nové cesty takže som do toho išla tradične bezhlavo a bez veľkého zvažovania. Ešte, že som to zaplatila hneď pri prvom nadšení a nahovorila aj ostatných, lebo inak by som nešla (;
2 dni pred kurzom ma strachy doslova zvalcovali, nemohla som ani spať zo strachu čo na to „povie“ môj mechúr.

Prišiel deň D a ja som to dala- 2,5 min vo vode s ľadovými kockami a teplotou 4°C. Bola by som tam aj dlhšie, ale posledné sekundy sa zrazu ozval varovný hlas (starý program) a čo mechúúúúr. Stiahlo ma a šup von- ale zvládla som to a na prvý krát som to považovala za zázrak…

O niekoľko mesiacov prišiel ďalší niekoľkodňový work shop- kde k otužovaniu vodou pribudlo aj otužovanie studeným vzduchom čiže v zime- mechúr to zvládol (bližšie sa dočítate v pripravovanom článku).

Pochopila som, že obmedzenia máme len v našich hlavách (programoch, ktoré sme sa počas života naučili). Začali sme s manželom aktívne otužovať, čo nás posunulo ďalej a vedľajší efekt veľmi zblížilo (ten vedľajší efekt sa mi vlastne páči rovnako ak nie viac ako ten hlavný (: )

Čo dodať na záver, môj močový mechúr je vlastne môj veľký učiteľ, ktorý mi dával veľa zabrať a ešte stále sa mu občas podarí ma potrápiť, ale už viem ako na to.

Dokážem vyliezť polonahá v zime na horské štíty a mechúr je v poriadku, kúpem sa v ľadovej vode a mechúr je v poriadku ešte mi chýba chodenie na boso po studenom povrchu ale viem, že aj to raz zvládnem.

Viem, že každý je iný, vysoká individuálna variabilita nás robí jedinečnými. Počúvajte svoj vnútorný hlas a pokiaľ Vás niečo z môjho príbehu chytilo za srdce, tak sa tomu otvorte. Šťastie totiž leží na opačnom brehu našich strachov
Vaša Ida